Nepatrím medzi tých šťastlivcov, ktorý od malička vedeli, čo budú, keď budú veľkí. Bavilo ma veľa vecí, ale nič z toho ma nebavilo na toľko, aby sa z toho stala moja vášeň.
Ako malá som rada kreslila, ale rovnako rada som tancovala a vymýšľala básničky. Keďže som sa dobre učila, šla som na osemročné gymnázium a moje zameranie bola tak akosi všeobecné. Na vysokú školu som šla na filozofiu. Nevedela som totiž presne kam a filozofia ma nepredurčovala na nič detailne konkrétne a stále mi zanechávala široké spektrum výberu svojho budúceho zamestnania.
Počas vysokoškolského štúdia som sa v podstate náhodou dostala do jedného štúdia interiérového dizajnu a začala som tam vypomáhať. Pomáhala som vymýšľať nábytok na mieru, asistovala som pri všetkom potrebnom, stalo sa zo mňa to také klasické dievča pre všetko. Po pár rokoch som sa pustila do realizácie interiérov na vlastné triko a za pár rokov vybudovala celkom slušné podnikanie.
Nemôžem povedať, že by ma to nebavilo. Bola to však stále práca. Jedného dňa to však prišlo, našla som svoje poslanie. Stalo sa to takto.
Kamarátka otvorila detskú skupinu a starala sa o detičky. Jeden deň som ju prišla navštíviť do práce a ten deň mi zmenil život. Detský úprimný krásne čistý svet ma úplne pohltil. S deťmi ma to neskutočne bavilo, očarila ma ich autenticita, schopnosť čisto a radostne prežívať prítomný okamih a skutočne vnímať svet okolo seba. Ich čisté dušičky ma jednoducho uchvátili. Spýtala som sa kamarátky, či jej môžem prísť niekedy vypomôcť.
Odvtedy som sa tam pravidelne, minimálne raz za týždeň zastavila. Bol to pre mňa úžasný relax a vždy som si to neskutočne užila. Tušíte dobre, že po istej dobe som u nej začala pracovať a svoju rozbehnutú firmu som predala. Dodnes to neľutujem. V práci s deťmi som našla seba a svoje poslanie.